Otázka týkajúca sa možnosti dojednať si právomoc cudzieho súdu v zmluve, ktorá inak neobsahuje žiadny medzinárodný prvok, je jednou z veľmi diskutovaných v právnom prostredí. Nedávne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (EÚ) vo veci C 566/22, Inkreal s.r.o. proti Dúha reality s.r.o., ktoré sa týkalo prorogácie právomocí v čisto vnútroštátnom kontexte, poskytuje dôležité svetlo do tejto oblasti.
Nariadenie Brusel Ia, ktoré reguluje právomoc a uznávanie rozhodnutí v civilných a obchodných veciach v rámci EÚ, nevymedzuje explicitne postup pri dojednávaní právomocí cudzieho súdu v čisto vnútroštátnych situáciách. Táto nejasnosť viedla k rôznym názorom medzi právnymi profesionálmi.
Nedávne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ však vrhá nové svetlo na túto problematiku. Vo svojom stanovisku Súdny dvor zdôraznil niekoľko kľúčových argumentov, ktoré podporujú možnosť prorogácie právomocí cudzieho súdu aj v prípade, keď zmluvné strany majú bydlisko v rovnakom členskom štáte EÚ.
Text nariadenia Brusel Ia nevylučuje aplikáciu prorogácie v čisto vnútroštátnych zmluvách. Preto sa Súdny dvor domnieva, že neexistuje dôvod vylučovať takýto postup len preto, že zmluvné strany majú bydlisko v tom istom členskom štáte. Tento výklad nariadenia Brusel Ia je v súlade s cieľom posilniť zmluvnú voľnosť a účinnosť dohôd o prorogácii.
Argument Súdneho dvora sa zakladá aj na potrebe dosiahnuť predvídateľnosť noriem o medzinárodnej právomoci. Jasné pravidlo, ktoré umožňuje prorogáciu aj v čisto vnútroštátnych zmluvách, znižuje riziko kompetenčných sporov a zabezpečuje, že súdy členských štátov EÚ môžu jednoducho určiť svoju právomoc.
Toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ prináša jasnosť do oblasti prorogácie právomocí cudzieho súdu v čisto vnútroštátnych zmluvách. Súdny dvor zdôraznil dôležitosť podpory zmluvnej voľnosti a predvídateľnosti noriem medzinárodnej právomoci. Toto rozhodnutie bude mať významné dôsledky pre právnu prax v celej Európskej únii, a jeho vplyv môže siahať aj za hranice EÚ.
