Európsky súd pre ľudské práva (ESLP) vydal 7. októbra 2025 prelomový rozsudok vo veci Imanov v. Ázerbájdžán (č. 62/20), ktorý je mimoriadne dôležitý pre všetkých advokátov a obhajcov ľudských práv. Súd jednomyseľne zistil porušenie Článku 10 (sloboda prejavu) a Článku 8 (rešpektovanie súkromného života) Dohovoru, keď domáce súdy rozhodli o vylúčení advokáta Yalchina J. o. Imanova z advokátskej komory. Dôvodom bolo jeho verejné upozornenie médií na údajné vážne zlé zaobchádzanie s jeho klientom vo väzení. ESLP označil disbarment za neprimerane prísnu sankciu, ktorá mala potenciál vyvolať odstrašujúci účinok (chilling effect) na výkon obhajoby.
I. Advokátovo Upozornenie na Zlé Zaobchádzanie: Fakty Prípadu
Pán Yalchin Jamil oglu Imanov, advokát špecializujúci sa na ochranu ľudských práv, zastupoval klienta A.H., ktorý bol prevezený do väznice Gobustan. Počas návštevy 8. augusta 2017 advokát Imanov videl známky zlého zaobchádzania na tele svojho klienta. Klient mu opísal závažné mučenie, vrátane bitia obuškami, priviazania ku kovovej tyči na tri hodiny a držanie v polohe „ukrižovania“.
Advokát Imanov následne novinárom telefonicky potvrdil, čo mu klient povedal, a opísal zranenia, ktoré videl na tele A.H.. Niektoré médiá citovali advokáta, ako uviedol aj mená väzenských zamestnancov, ktorí sa mali mučenia dopustiť. Nasledujúci deň, 9. augusta 2017, podal advokát Imanov oficiálne sťažnosti na Generálnu prokuratúru, Väzenskú službu a ombudsmana.
II. Neúmerná Sankcia Domácich Orgánov
V reakcii na mediálne správy inicioval konajúci vedúci Väzenskej služby disciplinárne konanie proti advokátovi Imanovovi. Domáce orgány obvinili advokáta z porušenia etiky, pretože urobil „nepodložené vyhlásenia“ v médiách, založené iba na tvrdeniach klienta a jeho vlastnom posúdení, a to bez čakania na výsledok jeho oficiálnych sťažností.
Napriek tomu, že advokát argumentoval, že konal v rámci svojej povinnosti chrániť klienta pred zlým zaobchádzaním (Článok 16 Zákona o advokácii), domáce súdy ho vylúčili z Advokátskej komory (disbarment). Súdy uviedli, že zdieľaním nepodložených informácií porušil ochranu práv iných a princíp prezumpcie neviny väzenského personálu.
III. Kľúčové Zistenia ESLP
ESLP preskúmal prípad na základe Článku 10 (Sloboda prejavu) a Článku 8 (Právo na súkromný život).
A. Porušenie slobody prejavu (Čl. 10)
Súd uznal, že vylúčenie advokáta predstavovalo zásah do jeho práva na slobodu prejavu. Hoci zásah sledoval legitímny cieľ ochrany povesti a práv väzenských úradníkov, ESLP ho nepovažoval za „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“.
Súd zdôraznil niekoľko kľúčových faktorov:
1. Verejný Záujem: Vyhlásenia sa týkali údajného zlého zaobchádzania s väzňom, čo je bez akýchkoľvek pochýb záležitosť verejného záujmu. V takýchto prípadoch majú orgány zvlášť úzky priestor na uváženie.
2. Faktický Základ: Vyhlásenia advokáta neboli a priori bez akéhokoľvek základu. Opierali sa o výpoveď klienta a známky zlého zaobchádzania, ktoré advokát videl na tele klienta. Tento faktický základ bol posilnený následným jednostranným vyhlásením azerbajdžanskej vlády, v ktorom pripustila porušenie práv A.H. (klienta).
3. Neprimeranosť Sankcie: Domáce súdy neposkytli dostatočné dôvody pre zvolenie najprísnejšej sankcie – vylúčenia z advokácie. Takýto „krutý trest“ je schopný vyvolať odstrašujúci účinok na advokátov pri plnení ich povinností obhajcov.
Porušenie práva na súkromný život (Čl. 8)
Súd zistil, že disbarment pre profesijné pochybenie, ktoré bráni advokátovi vo výkone povolania, ovplyvňuje širokú škálu jeho profesijných a sociálnych vzťahov a má veľmi vážne negatívne dôsledky na jeho súkromný život.
Keďže dôvody pre disbarment neboli relevantné a dostatočné a sankcia bola neprimeraná vo vzťahu k sledovanému cieľu (prevencia nepokojov/regulácia profesie), ESLP konštatoval porušenie Článku 8. Súd opätovne zdôraznil, že disbarment je najprísnejšou disciplinárnou sankciou, ktorá by sa mala ukladať len v najzávažnejších prípadoch.
IV. Odlišné Stanovisko a Kontext
Zaujímavý je aj spoločný čiastočne odlišný názor (votum separatum) sudcov Ktistakisa a Pavliho. Tí argumentovali, že ESLP mal navyše nájsť aj porušenie Článku 18 (zákaz obmedzenia práv na iný účel, než na aký boli predpísané).
Sudcovia usúdili, že konanie nebolo motivované legitímnymi cieľmi, ale „postrannými motívmi“. Upozornili, že extrémna a hrubo neprimeraná povaha sankcie (disbarment) svedčí o skrytom motíve. Prípad Imanov sa podľa nich hodí k širšiemu vzoru zneužívania disciplinárnych právomocí na potláčanie disentu v profesii a trestanie advokátov ochotných prevziať prípady ľudských práv.
ZÁVER
Rozhodnutie ESLP vo veci Imanov v. Ázerbájdžán je zásadným pripomenutím, že advokáti majú kľúčovú úlohu nielen ako zástupcovia súdov, ale aj ako ochrancovia verejného záujmu, a to najmä v oblasti ľudských práv a pri upozorňovaní na porušovanie práv osôb zbavených slobody. Hoci advokáti musia dodržiavať etické pravidlá, najprísnejšie tresty musia byť opodstatnené obzvlášť závažnými dôvodmi.