Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2023
Prehľad právneho problému
Krajský súd v Bratislave spochybnil ústavnosť ustanovenia § 289 ods. 2 Trestného zákona. Toto ustanovenie spája trestnú zodpovednosť s odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky (dychová skúška, odber krvi alebo iného biologického materiálu). Navrhovateľ videl problém v tom, že takáto úprava môže porušovať základné právo neobviňovať seba samého (nemo tenetur se ipsum accusare) a princíp prezumpcie neviny, keďže trestný postih je odvodzovaný od výkonu práva odmietnuť poskytnutie dôkazu o vlastnej vine.
Vysvetlenie a záver Ústavného súdu (ÚS SR)
Ústavný súd návrhu nevyhovel. Hoci je právo neobviňovať seba samého nespochybniteľné a je súčasťou práva na spravodlivý proces, nie je absolútne. ÚS SR potvrdil, že zásada nemo tenetur se ipsum accusare chráni obvineného pred aktívnym konaním smerujúcim k jeho usvedčeniu (napr. pred priznaním). Nevzťahuje sa však na pasívne strpenie dôkazných úkonov, ktoré existujú nezávisle od vôle osoby (napr. odber vzorky dychu, moču alebo krvi). Ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona neupravuje donucovanie k získaniu dôkazu o vine, ale s odmietnutím poskytnúť vzorku spája naplnenie objektívnej stránky samostatného trestného činu. Zákonodarca uprednostnil priamu trestnú zodpovednosť za odmietnutie namiesto vynucovania dôkazu. Účelom je ochrana života, zdravia a majetku pred vodičmi pod vplyvom návykových látok, pričom ide o sankciu za porušenie zákonnej povinnosti podrobiť sa vyšetreniu vo verejnom záujme.
Praktický dôsledok
Pre vodičov a osoby vykonávajúce kritické činnosti (napr. posunovač, operátor žeriavu) platí, že odmietnutie dychovej skúšky nie je výkonom základného práva, ale predstavuje porušenie zákonnej povinnosti, za ktoré hrozí priama trestná zodpovednosť. Takýto postih (trest) má pôsobiť predovšetkým preventívne. Akékoľvek odmietnutie vyšetrenia v tejto súvislosti je ústavne akceptovateľné